Tajomstvo kávy - odkryté!

Nápoj objavený v severnej oblasti dnešnej Etiópie niekedy v 11. storočí čistou náhodou, tak ako všetky geniálne objavy. V tomto prípade je však pozoruhodné na tom to, že tie náhody boli tri.

Prvou bolo praženie semien kávovníka, ktorá sa udiala ich zakotúľaním sa k vyhasínajúcemu veľkého ohnisku, kde na ne pôsobila správna teplota dostatočne dlhý čas. Nie vysoká, nie nízka, prosto ideálna, aby sa pri ich prepálení nepridali nežiadúce príchute spálením, ktoré by chuť celkom zastreli.

Druhou náhodou bolo že, jedno z upražených semien sa omylom dostalo medzi kamene drviace zrná, keď ženy lovcov a bojovníkov pripravovali tradičnú placku na rozpálených kameňoch. Jednému z bojovníkov tá jedinečná chuť placky tak zachutila, že sa zamýšľal nad tým, čo vytvorilo tú úžasnú chuť, akú nikdy nepoznal. A tým došlo k tomu, že sa semenám kávy začala venovať väčšia pozornosť. Vyskúšať urobiť nielen kávovú placku, ale nápoj, bolo už len otázkou času. A v 15 . storočí sú už nespochybniteľné dôkazy o pití kávy v jemenských chrámoch.
Obľúbenosť kávy s pribúdajúcim časom narastala až do dnešných čias, keď má káva dôstojné zastúpenie na každom nápojovom lístku v každej reštaurácii.

Výroba tej najlepšej kávy je však zahalená tajomstvom, ktoré sa nikdy nemalo dostať na svetlo sveta. Ale stalo sa. Nevie o tom veľa ľudí, lebo toto tajomstvo sa odhalilo len pred necelým rokom a veľmi sa nerozširuje. Ide o toto. Najdôležitejšie pre chuť kávy je kedy a v akom čase zbierať. Na to, aby kávové semená mali po zbere maximum omamných, chuťových a vonných zložiek, je potrebné oddeliť ich od kávovníka v tom pravom čase. Je to ako keď nafúknete balónik a máte len chvíľočku, keď ho od úst dávate preč - rýchlo musíte ten nasávací otvor uzavrieť, aby z neho vzduch nevyfučal. A v tom je to tajomstvo. Keď zapadne slnko a slnečné lúče prestanú svietiť na lístky kávovníka, presne v tom momente prestane do semien zo stoniek prúdiť miazga. Semená sú však ešte teplé, čo sa však s pribúdajúcim chladom veľmi rýchlo mení. V krajinách kde rastú kávovníky je totiž najväčší rozdiel denných a nočných teplôt . Keď sa semená kávovníka ochladia, tie molekuly kávovej chuti sa prilepia k jadru semena, a následným ďalším spracovaním sa z nich uvoľní len nejakých 60 % zložiek. Ale len približne do pätnástich minút po západe slnka sa dá z kávových zŕn vydolovať maximum. Preto to pri zbere najchutnejšej kávy vyzerá ako na spartakiáde. Tisícky zberačov naverbovaných len na pätnásť minút rozmiestnených po celých plantážach kávovníkov na povel ako šialení zahája zber. Ich ruky kmitajú ako krosná . Práve vtedy vie byť chuť kávy jedinečná. Lebo chuť kávy a s ňou súvisiaca vôňa je pre kávu to najdôležitejšie, čo vedia ohodnotiť len tí najlepší ochutnávači káv. Pochopili ste to? Už teda viete, čo je na káve to najgeniálnejšie a najvzácnejšie? Už je Vám jasné že je to tá najvyberanejšia chuť ?

Fajn.

Ale to všetko je hlúposť, ktorú som si vymyslel. Všetko je inak. Nik okrem mňa neprišiel na to, čo je na káve najdôležitejšie.

Nie je to vôbec chuť, ale čas.

Žijeme v šialenej a zrýchlenej dobe, kedy vedieme preteky aby sme za jednotku času zažili toho čo najviac . Vyvíjame rôzne urýchľovače, vyvíjame nové motory pre autá, aby zrýchlenie z nuly na sto km/hod bolo už len niečo nad dve sekundy. Je čas s tým zrýchľovaním prestať . Ja sám som začal vyvíjať spomaľovač. Spomaľovač času, vďaka ktorému si tie najkrajšie momenty v živote, budeme vedieť vychutnávať dlhšie. Prvý a jediný spomaľovač času na svete. Jeho vývoj, a to je logické , postupuje pomaly. Veď ako by to znelo, keby sa povedalo, že vynález spomaľovača času postupuje závratne rýchlo. Riadna hlúposť, však ? No ale to som trocha odbočil . Ešte si pamätáte, ako som povedal, že na káve nie je najdôležitejšia jej chuť, ale čas. Čas chladnutia kávy. Áno, uskutočňujeme testy rýchlovarných kanvíc, ktorá z nich je najrýchlejšia, ale chladnutie kávy, ten čas medzi zaliatím kávy a jej vypitím sa nemení. Ani sa nedá. Je to fyzikálny jav. A v tom je jej genialita. Keď niekoho pozveme na kávu, ako by sme mu tým povedali : "Prosím zostaň v tomto uponáhľanom svete so mnou aspoň na chvíľočku, chcem vdychovať plnými dúškami tvoju milú prítomnosť , je mi s tebou krásne. Som šťastná (šťastný), že sa aspoň chvíľočku môžem dívať do tvojích očiek plných iskierok, z ktorých jedna zápalila vo mne niečo, čo už roky bolo vyhasnuté a chladné. Viem, že už o chvíľu budeš musieť ísť niekam inam, ale venuj mi ten krátky čas , ktorý sa onedlho skončí tichučkým cinknutím porcelánovej šálky o podšálku". Vývoj ide dopredu, všetko meníme, sú však veci, ktoré meniť netreba, ktoré sú dokonalé aj bez nášho zlepšovania, len my nevidíme a nevieme v nich rozoznať genialitu zakliatu v skromnosti. Lebo nezáleží na tom, akú kávu pijeme, ale s kým ju pijeme. To je to najkrajšie , čo nám káva vie ponúknuť. Vzácnu neskratiteľnú chvíľu s niekým vzácnym. Áno , niekedy podáme kávu niekomu, komu by sme najradšej dali do kávy okrem dvoch kociek cukru aj dvadsať kociek ľadu, aby ju dotyčný vypil skôr ako si stihne sadnúť a ihneď vypadol , ale to je už iná kapitola.